Po tom čo som sa dala týmto dobre vyšliapaným chodníkom aj ja, ako pravá ochrankyňa prírody – flóry aj fauny – ktorá je schopná riskovať i svoj život, len aby zachránila chrobáčika, ktorý sa jej podplietol pod nohy tým, že spraví väčší krok ako je reálne, nuž,... Ponajprv som si zadovážila vzácny ryžový púder, ktorým naši predkovia, okrem parochní pudrovali aj intímne časti tela a tak sa pokúšali zakryť rôzne nepríjemné pachy. Lež ako sa dni míňali tak aj púder a keď som okolo seba šírila niečo, čo sa vôňou nijako nedalo nazvať, a blížil sa deň mojich narodením, odhodlala som sa k ráznemu činu: Porušiť zásady našich predkov a tým aj svoje a zaplytvať vzácnou tekutinou, ktorá nemá farbu, ani chuť ani vôňu.
Ako sa vaňa napĺňala, pri každej kvapôčke ma pichlo u srdca. Premáhala som sa ako sa len dalo, veď človek má narodeniny len raz v roku, a nejaký ten luxus si predsa môže dovoliť, no nie tak? Potom som urobila to, čo denne mnohí „ľahkomyseľní“ homo sapiens-ovia, vhupla som do vane teplej vody,... – Ó, koľké plytvanie, tak vzácnou tekutinou!!! Hneď som svoj čin aj oľutovala, ale už bolo neskoro.
A keď som si konečne vypla svoje trýznivé svedomie a chystala sa zarelaxovať, čo nevideli moje bystré oči? „Ja nie som tu sama!“ – musela som skonštatovať. Nechcelo sa mi veriť ale to bol fakt! „Ako sa sem ten dostal? A čo tu vlastne robí?“ – preletelo mi hneď mysľou, ale na dlhodobé uvažovanie som nemala čas, lebo bolo treba konať! Rýchlo konať, skôr, než by bolo neskoro. A tak som zachraňovala ako som len vedela. Snažila som sa ale on mi neustále unikal. Občas sa mi zazdalo, že ho už mám! Ale nie!... A čoskoro sa mi opäť stratil z dohľadu. Potom som ho zasa chytala a strácala. Bol to boj na život a na smrť. Keď som ho na piaty, či šiesty pokus konečne držala v dlani, už bolo neskoro,... bol mŕtvy, chudák mravec, utopil sa!!!
A aké ponaučenie z tohto príbehu vyplýva? Stačí aby človek porušil jednu zásadu, hneď sa spustí lavína,... a lavíny nemožno zastaviť. Len ak sami od seba nezastanúúú.
